{"guid": "ussr:eaa6b12c-eed5-42a9-9e04-f5256c6b1a88", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2. US.857.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 857/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 857/2014 z 11. 12. 2014", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 11. decembra 2014, sp. zn. II. ÚS 857/2014, ECLI:SK:USSR:2015:2. US.857.2014.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2014-12-11", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/eaa6b12c-eed5-42a9-9e04-f5256c6b1a88", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2. US.857.2014.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2. US.857.2014.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2. US.857.2014.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 857/2014­46\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2014\nv senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej\n(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť\nobchodnej spoločnosti\n, zastúpenej advokátom\n,\n\n, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa\n\nčl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny\nzákladných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nč. k. 1 Obdo V 11/2012­529 z 24. mája 2012 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n\n10. septembra 2012 doručená a podaním doručeným ústavnému súdu 3. januára 2013\ndoplnená sťažnosť obchodnej spoločnosti\n(ďalej len „sťažovateľka“,\nv citáciách aj „žalobca“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46\nods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1\nListiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolacieho súdu\nč. k. 1 Obdo V 11/2012­529 z 24. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho\nsúdu“ alebo aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).\nZ obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka\nsa ako žalobkyňa v súdnom konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len\n„krajský súd“) pod sp. zn. 17 Cb 103/03 (ďalej len „konanie sp. zn. 17 Cb 103/03“) proti\nobchodnej spoločnosti\n\n,\n\n(ďalej aj „žalovaná“,\n\nv citáciách aj „žalovaný“), domáhala na základe žaloby zo 17. decembra 2003 zaplatenia\nsumy 2 340 468,53 PLN s 10 % ročným úrokom z omeškania od 16. apríla 2003\ndo zaplatenia z titulu náhrady škody a ušlého zisku súvisiacej so zavedením počítačového\nsystému na prijímanie bookmakerských stávok na základe „Zmluvy o predaji licencie“\nz 19. júna 1997 a «„Licenčnej dohody“ z 19. júna 1997 v znení dodatku z 1. januára 1998\na dodatku č. 2 z 23. mája 2000».\nV priebehu označeného konania žalovaná doručila krajskému súdu 21. februára 2005\npodanie, ktorým sa proti sťažovateľke domáhala zaplatenia sumy 250 676 Sk s úrokom\nz omeškania 9,68 % ročne od 27. septembra 1997 do zaplatenia, sumy 249 806 Sk s úrokom\nz omeškania 9,68 % ročne od 27. októbra 1997 do zaplatenia a sumy 11 801 357 Sk\ns úrokom z omeškania 9,68 % ročne od 13. októbra 2001 do zaplatenia (ďalej aj „vzájomný\nnávrh žalovanej“).\n\n2\n\nKrajský súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že sťažovateľkou uplatnený\nnárok je nedôvodný, a preto jej žalobu rozsudkom č. k. 17 Cb 103/03­236 z 25. apríla 2007\n(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) zamietol.\nKrajský\na preto druhým\n\nsúd\n\nvšak\n\npovažoval\n\nza\n\npreukázaný vzájomný\n\nvýrokom\n\noznačeného\n\nrozsudku\n\nv\n\nznení\n\nnárok\n\nžalovanej,\n\nopravného\n\nuznesenia\n\nč. k. 17 Cb 103/03­265 z 8. augusta 2008 a opravného uznesenia č. k. 17 Cb 103/03­268\nz 22. augusta 2008 (ďalej len „opravné uznesenia“) zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalovanej\nsumu 250 676 Sk s úrokom z omeškania 9,68 % ročne od 27. septembra 1997 do zaplatenia,\nsumu 249 806 Sk s úrokom z omeškania 9,68 % ročne od 27. októbra 1997 do zaplatenia\na sumu 11 801 357 Sk s úrokom z omeškania 9,68 % ročne od 13. októbra 2001\ndo zaplatenia. Krajský súd o súvisiacim výrokom zaviazal sťažovateľku nahradiť žalovanej\ntrovy konania v sume 418 077 Sk.\nProti rozsudku krajského súdu v znení jeho opravných uznesení podala sťažovateľka\nodvolanie, o ktorom rozhodoval najvyšší súd ako odvolací súd, ktorý rozsudkom\nč. k. 5 Obo 73/2007­274 z 19. novembra 2008 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“)\nnapadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.\nProti rozsudku najvyššieho súdu podala sťažovateľka dovolanie a navrhla,\naby najvyšší súd ako dovolací súd rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil\nnajvyššiemu súdu ako odvolacieho súdu na ďalšie konanie, resp. aby zrušil aj rozsudok\nkrajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože aj rozsudok krajského súdu má\nvady, pre ktoré je potrebné zrušiť rozsudok najvyššieho súdu. Sťažovateľka dovolanie proti\nrozsudku najvyššieho súdu odôvodnila s poukazom na to, že v konaní došlo k vade podľa\n§ 237 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), pretože sa nepodal návrh\nna začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, keďže prvostupňový súd rozhodol\no protinávrhu žalovanej napriek tomu, že žalovaná nenavrhla, aby jej bolo prisúdené viac,\nako si uplatnila sťažovateľka. Sťažovateľka v tejto súvislosti argumentovala tým, že takýto\nprejav žalovanej nie je vzájomným návrhom, ale je len obranou proti žalobe. Podľa názoru\nsťažovateľky v konaní došlo aj k vade podľa § 237 písm. f) OSP, pretože jej bola odňatá\n3\n\nmožnosť konať pred súdom tým, že najvyšší súd ako odvolací súd odročil pojednávanie,\nktoré pôvodne nariadil na zopakovanie alebo doplnenie dokazovania, avšak opätovne už\npojednávanie nenariadil a ani sťažovateľku o tomto neinformoval. Ďalej sťažovateľka\nvytýkala najvyššiemu súdu ako odvolaciemu súdu [podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP] aj\nto, že neodstránil nedostatky prvostupňového súdu, pokiaľ ide o nesprávne a neúplné\nzistenie skutkového stavu veci, ako aj to, že sa nevysporiadal s rozpormi v konaní a svoje\nrozhodnutie založil na nesprávnom právnom posúdení veci.\nO dovolaní sťažovateľky najvyšší súd ako súd dovolací rozhodol uznesením sp. zn.\n1 Obdo V 18/2009 z 28. januára 2010 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.\n1 Obdo V 18/2009“) tak, že dovolaním napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v spojení\ns rozsudkom krajského súdu v znení jeho opravných uznesení zrušil a vec vrátil krajskému\nsudu na ďalšie konanie, keďže dospel k záveru, že konanie predchádzajúce vydaniu\nrozsudku krajského súdu, ako aj rozsudku najvyššieho súdu je postihnuté vadou podľa § 237\npísm. e) OSP, pričom poukázal na to, že krajský súd v dôsledku nesprávneho postupu\nprejednal vzájomný návrh žalovanej podľa § 97 ods. 1 OSP bez tohto, aby mal zároveň\nustálené, či ide o podanie podľa § 97 ods. 1 OSP alebo o podanie podľa § 98 OSP – obranu\nproti žalobe.\nProti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 18/200 podala žalovaná podľa\nčl. 127 ústavy ústavnému súdu sťažnosť, v ktorej namietala porušenie svojho základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nNa základe sťažnosti žalovanej ústavný súd nálezom č. k. II. ÚS 285/2010­43\nz 15. novembra 2010 vyslovil porušenie ňou označených práv, zrušil uznesenie najvyššieho\nsúdu sp. zn. 1 Obdo V 18/2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ústavný súd k meritu veci\nuviedol: „Pokiaľ najvyšší súd v uznesení sp. zn. 1 Obdo V 18/2009 z 28. januára 2010 svoj\nprávny názor zakladá na inom výklade rozdielností podmienok aplikácie § 97 a § 98 OSP,\njeho výklad je ústavne nekonformný. Pokiaľ najvyšší súd sústredil svoju pozornosť\n4\n\npri posudzovaní naplnenia dovolateľom tvrdenej podmienky prípustnosti dovolania práve\nna otázku porovnania výšky plnenia požadovaného žalobcom a žalovaným, zaoberal sa\nskúmaním okolnosti, ktorá pre jeho rozhodnutie podstatný význam nemala a naopak\nnezaoberal sa posudzovaním skutočností, ktoré pre jeho rozhodovanie v súvislosti s touto\notázkou relevantné boli.“\nPo vrátení veci najvyššiemu súdu tento ako dovolací súd opätovne dovolanie\nsťažovateľky prerokoval a uznesením č. k. 1 Obdo V 8/2011­461 z 28. apríla 2011 (ďalej len\n„uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 8/2011“) rozsudok najvyššieho súdu ako\nodvolacieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu v znení jeho opravných uznesení\nzrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd ako dovolací súd dospel k\nzáveru, že v konaniach na súde prvého, ako aj druhého stupňa neexistujú vady podľa § 237\npísm. b), c), d), e), f) a g) OSP. S poukazom na § 237 písm. a) OSP však konštatoval, že v\nsúvislosti s posudzovaním právomoci súdov Slovenskej republiky je potrebné vychádzať aj\nz nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone\nrozsudkov v občianskych a obchodných veciach [ďalej len „nariadenie Rady (ES) č.\n44/2001“]. Najvyšší súd ako dovolací súd v tejto súvislosti uviedol, že súd, ktorému bol\npodaný návrh, preto posudzuje svoju príslušnosť aj z pohľadu, či v danej veci nie je daná\nvýlučná príslušnosť upravená v čl. 22 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001. Najvyšší súd ako\ndovolací súd upriamil pozornosť na podanie žalovanej z 2. decembra 2004, ktorým\nnamietala oprávnenosť konateľa sťažovateľky na podanie žaloby voči nej (žalovanej), keďže\ntento tak urobil bez súhlasu väčšinového spoločníka. Ďalej poukázal aj na to, že ani krajský\nsúd a ani najvyšší súd ako odvolací súd neskúmali oprávnenie konateľa sťažovateľky na\npodanie žaloby, tak ako to namietala žalovaná z pohľadu svojej príslušnosti vo vzťahu k čl.\n22 bodu 2 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001. Z uvedených dôvodov preto najvyšší súd ako\ndovolací súd s poukazom na § 237 písm. a) OSP rozsudok najvyššieho súdu v spojení s\nrozsudkom krajského súdu v znení jeho opravných uznesení zrušil a vec vrátil krajskému\nsúdu na ďalšie konanie, pričom v odôvodnení uviedol, že bude jeho úlohou, aby v novom\nkonaní v naznačenom smere vyriešil otázku svojej právomoci a následne vo veci znova\nrozhodol.\n5\n\nProti uzneseniu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 8/2011\npodala žalovaná podľa čl. 127 ústavy sťažnosť, ktorou namietala porušenie svojho\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nNa základe sťažnosti žalovanej ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 508/2011­52\nz 21. februára 2012 rozhodol, že základné právo žalovanej na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 8/2011 porušené boli, preto ho ústavný súd zrušil a vec\nvrátil najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu na ďalšie konanie.\nÚstavný súd svoje rozhodnutie založil predovšetkým na tom, že «z výroku\na odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd dospel\nk názoru o prípustnosti dovolania žalobcu, hoci o nedostatku právomoci ako dôvode\nzmätočnosti odvolacieho (i prvostupňového) konania nie je presvedčený. Najvyšší súd teda\nvýrokom (záväznou časťou) svojho rozhodnutia konštatoval svoju právomoc, hoci\nz odôvodnenia tohto výroku vyplýva len potenciálna možnosť splnenia kogentného\nzákonného kritéria [§ 237 písm. a) OSP] na založenie „dovolacej“ právomoci. Výrok\nnapadnutého\n\nuznesenia\n\nresp. pochybnostiach\n\nnajvyššieho\n\no právomoci\n\nsúdu\n\nslovenských\n\nje\n\ntak\nsúdov\n\nzaložený\nna\n\nna\n\ndohadoch,\n\nprerokovanie\n\nsporu\n\nmedzi sťažovateľom a žalobcom. Dokazuje to i právny názor, ktorý záväzne adresoval\nnajvyšší súd krajskému súdu ako súdu prvostupňovému a ktorým mu prikázal vyriešiť otázku\njeho právomoci na rozhodnutie predmetného sporu.\nZ uvedených dôvodov je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z ústavno­právneho\nhľadiska vadné. Trpí vnútorným rozporom medzi výrokom a jeho odôvodnením\na do postavenia sťažovateľa ako účastníka dovolacieho konania vnáša prvok právnej\nneistoty týkajúcej sa dôvodu, pre ktorý bolo prvostupňové rozhodnutie krajského súdu\ni odvolacie rozhodnutie najvyššieho súdu zrušené. Nespĺňa tak požiadavky kladené\n\n6\n\nzákladným právom na súdnu ochranu i právom na spravodlivé súdne konanie\nna rozhodnutie všeobecného súdu.».\nÚstavný súd v označenom náleze vyslovil, že „pri opätovnom rozhodovaní\no dovolaní žalobcu bude úlohou najvyššieho súdu rešpektovať právny názor ústavného\nsúdu... a pri skúmaní dôvodov zmätočnosti podľa § 237 OSP založiť svoje rozhodnutie\no podanom dovolaní na jednoznačnom závere o existencii alebo absencii dôvodov\nprípustnosti dovolania a dovolacích dôvodov podľa § 237 OSP. Pre tento účel bude\nnevyhnutné, aby najvyšší súd podal v odôvodnení svojho dovolacieho rozhodnutia dôkladnú\nanalýzu do úvahy prichádzajúceho nariadenia Rady v spojení s relevantnou judikatúrou\nSúdneho dvora Európskej únie (predovšetkým rozsudok tretej komory Súdneho dvora\nz 12. mája 2011 vo veci C­144/10, body 30, 31, 33 – 36) a jednoznačne uzavrel, či skutkové\nokolnosti sporu medzi žalobcom a sťažovateľom možno pod čl. 22 nariadenia Rady\nsubsumovať, a teda či konanie krajského súdu ako súdu prvostupňového i najvyššieho súdu\nako súdu odvolacieho trpelo vadou nedostatku právomoci.“.\nPo vrátení veci najvyššiemu súdu tento ako dovolací súd opätovne dovolanie\nsťažovateľky prerokoval a dospel k záveru, že v konaní pred krajským súdom,\nako aj v konaní pred najvyšším súdom ako odvolacím súdom neexistujú vady, ktoré\nsú uvedené v § 237 písm. a), b), c), d), e), f) a g) OSP, a preto dovolanie sťažovateľky\nnapadnutým rozhodnutím pre jeho neprípustnosť odmietol.\nProti napadnutému rozhodnutiu podala sťažovateľka podľa čl. 127 ústavy sťažnosť,\nktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv odôvodňuje takto:\n«Prvostupňový súd náš nárok na náhradu škody a ušlého zisku, ktorý nám vznikol\nz dôvodu znefunkčnenia softwaru na prijímanie bookmakerských stávok prostredníctvom\ntzv. licenčných kľúčov po 12. 10. 2001 vyhodnotil ako neopodstatnený, nakoľko podľa\nprvostupňového súdu „porušenia jednotlivých ustanovení zmluvy sa dopustil žalobca\na to neuhradením zmluvných záväzkov, čím zmluva automaticky stratila platnosť a žalovaný\nteda nemohol žalobcovi spôsobiť ním dokladovanú škodu z tejto zmluvy“. Prvostupňový súd\n7\n\ndospel k záveru, že „vzájomný návrh uplatnený za konania žalovaným je v celom rozsahu\noprávnený a preto zaviazal žalobcu na zaplatenie.“\nSme presvedčení, že už prvostupňové rozhodnutie bolo arbitrárne, nakoľko súd\nsa stotožnil s tvrdením žalovaného a ustálil cenu za pobočkový software bez akejkoľvek\nopory v uzatvorených zmluvách, pričom paradoxne konštatoval v tom istom odôvodnení\nrozsudku, že cena pobočkového software nikdy nebola dohodnutá...\nTak prvostupňový ako aj odvolací súd ignorovali skutočnosť, že žalovaný\nsi neuplatnil svoju pohľadávku riadnym žalobným návrhom a že svoju pohľadávku\nodvodzoval z titulu ceny dohodnutej v zmluve (hoci takáto dohoda neexistovala − odvolací\nsúd v odôvodnení svojho rozsudku uvádza, že „ustanovenia o pobočkovom software boli\nzmluvnými stranami zo zmluvy vyčiarknuté“) a nie z titulu bezdôvodného obohatenia.\nOdvolací súd teda vydal zjavne protichodné a zmätočné rozhodnutie, ktorého\nodôvodnenie si jednotlivých odsekoch vzájomne odporovalo. Navyše obmedzil odôvodnenie\nsvojho rozsudku iba na konštatovanie správnosti napadnutého rozhodnutia a jeho\nodôvodnenia, čím porušil naše právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Máme\nza to, že odvolací súd mal v odôvodnení dať odpovede na naše argumenty týkajúce\nsa pochybenia prvostupňového súdu tak v skutkovej rovine, v rovine právneho posúdenia\nveci ako aj v rovine procesnej...»\nSťažovateľka\n\nv\n\nsúvislosti\n\ns\n\nnamietaným\n\nporušením\n\noznačených\n\npráv\n\nv sťažnosti tiež uvádza, že „... aj Ústavný súd svojimi nálezmi č. II. ÚS 285/2010­43\na III. ÚS 508/2011­52 zasiahol pomerne výrazne do priebehu celého súdneho sporu\na to v čase, keď tento ešte nebol právoplatne ukončený..., nakoľko už prvým uznesením č. 1\nObdo V 18/2009 z 28. 1. 2010 došlo k zrušeniu právoplatného rozsudku odvolacieho súdu\nako aj rozsudku súdu prvostupňového čím sa celý prípad znovu dostal do štádia\nprvostupňového konania. Máme za to, že iba takýto spôsobom sa mohli napraviť závažné\npochybenia prvostupňového a odvolacieho súdu...\nNavyše v prípade nálezu ústavného súdu č. II. ÚS 285/2010­43 ústavný súd priamo\ninterpretoval príslušné paragrafy O. s. p. a zaviazal dovolací súd sa týmto výkladom riadiť\ns odvolaním sa na arbitrárnosť zo strany dovolacieho súdu a interpretáciu týchto predpisov\n8\n\nv rozpore s ústavou. Domnievame sa, že v danom prípade postupoval ústavný súd nad\nrámec posúdenia prípadu z pohľadu možného porušenia základných práv a slobôd nakoľko\nfakticky dovolací súd priamo inštruoval ako má záväzne príslušnú normu interpretovať\na v konečnom dôsledku ako má rozhodnúť, čím vztiahol na seba kompetenciu všeobecných\nsúdov interpretovať právne normy a aplikovať ich na konkrétne situácie...“.\nSťažovateľka v sťažnosti ďalej argumentuje tým, že najvyšší súd ako dovolací súd\nsa mal v napadnutom rozhodnutí „... dostatočne a definitívne vysporiadať s otázkou,\nči došlo k vade podľa ust. 237 písm. e) O. s. p. nakoľko od konštatovania Ústavného súdu\nSR, že jeho predchádzajúce posúdenie podania žalovaného podľa § 97 alebo 98 O. s. p.\nje ústavne nekonformné a zjavne arbitrárne sa tejto otázke nevenoval a obmedzil sa iba\nna konštatovanie, že nie je možné akceptovať stanovisko žalobcu, že došlo k vade podľa\n§ 237 písm. e) O. s. p.\nDovolací súd sa nezaoberal podrobne otázkou ústavne konformného výkladu\nustanovení § 97 a 98 O. s. p. a dopadom takéhoto výkladu na existenciu vady podľa § 237\npísm. e) O. s. p.“.\nSťažovateľka napokon s poukazom na čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie\nuvádza, že najvyšší súd „... bol povinný (osobitne v prípade keď sám konštatoval\nže právomoc stanovená v článku 22 nariadenia nie je podľa jeho názoru jednoznačná)\nobrátiť sa s prejudiciálnou otázkou tykajúcou sa výkladu dotknutého článku na Súdny dvor\nEurópskej únie.\nNakoľko však tak porušovateľ neučinil, a neučinili tak ani prvostupňový ani\ndruhostupňový súd došlo celkom zrejme k porušeniu ustanovenia tohto článku a tento\nnedostatok sa priamo prejavil v napadnutom uznesení.“.\nS poukazom na svoju predchádzajúcu argumentáciu sťažovateľka uvádza,\nže „Napadnuté uznesenie (najvyššieho súdu, pozn.) je... zmätočné a nedostatočne\nodôvodnené a ani toto rozhodnutie dovolacieho súdu nezhojilo vady spôsobené jeho\n\n9\n\npredchádzajúcimi rozhodnutiami a rozsudkami súdov nižších stupňov, na ktoré sme\npoukázali vyššie.\nVychádzajúc z judikatúry Ústavného súdu SR je z ústavnoprávneho hľadiska\nodmietnutie s dovolania (teda rozhodnutie vydané bez preskúmania veci) pokiaľ k nemu\ndošlo v rozpore so zákonom, treba považovať za odopretie súdnej ochrany, čo zakladá\nporušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Sekundárne tým boli porušené aj ďalšie práva, pretože\nvýrok uznesenia je v zrejmom rozpore s jeho odôvodnením.“.\nNa základe uvedenej argumentácie sťažovateľka po doplnení petitu sťažnosti podaním\ndoručeným ústavnému súdu 3. januára 2013 navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti\nna ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„Základné právo spoločnosti\nna súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces v zmysle článkov 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd\na článku 6 ods. 1 a článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nuznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 5. 2012 sp. zn. 1 Obdo V 11/2012­529 porušené\nbolo.\nUznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 5. 2012 sp. zn. 1 Obdo V 11/2012­529\nsa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.\nSpoločnosti\n\nsa priznáva\n\nnáhrada nemajetkovej ujmy vo výške 5 000,­ EUR ktorú mu vyplatí Najvyšší súd SR.\nSpoločnosti\n\nsa priznáva\n\nnáhrada trov konania v sume 323,50 EUR, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky\npovinný zaplatiť na účet advokáta\n\n, advokátska kancelária\n, vedený vo\ndo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto\n\nrozhodnutia.\nÚstavný súd Slovenskej republiky odkladá vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu\nv Bratislave zo dňa 25. 04. 2007 č. k. 17 Cb 103/03­236 v spojení s opravným uznesením\nKrajského súdu v Bratislave č. k. 17 Cb 103/03­265, s opravným uznesením Krajského súdu\n10\n\nv Bratislave č. k. 17 Cb 103/03­268 a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nzo dňa 19. 11. 2008 č. k. 5 Obo 73/2007 do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu\nSlovenskej republiky vo veci samej.“\nZ dôvodu, že sťažnosť neobsahovala všetky zákonom predpísané náležitosti\n[§ 53 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)], ústavný súd prípisom\nz 13. augusta 2013 vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby v určenej lehote predložil\nkópiu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vrátane rozsudku krajského súdu v znení\njeho opravných uznesení a rozsudku najvyššieho súdu, na ktoré sťažovateľka v odôvodnení\nsvojej sťažnosti poukazovala.\nSťažovateľka spolu s podaním z 20. augusta 2013 ústavnému súdu predložila ním\npožadované listiny.\nObchodná spoločnosť\n\n, podaním doručeným ústavnému súdu\n\n14. februára 2014 oznámila, že na Krajskom súde v Katoviciach v Poľskej republike sa\nvedie „konanie o vyhlásenie vykonateľnosti na území Poľskej republiky súdnych rozhodnutí\nvydaných súdmi Slovenskej republiky, ktoré konanie je vedené pod spisovou značkou\nXIII GCo 173/13/IW“, vrátane uznesenia najvyššieho súdu č. k. 1 Obdo V 11/2012­529\nz 24. mája 2012. Ďalej vo svojom podaní uviedla, že «Účastníkom konania, voči ktorému je\ntoto konanie vedené, je obchodná spoločnosť\n.\nV rámci svojej obrany, v konaní o vyhlásenie vykonateľnosti, obchodná spoločnosť\nargumentovala okrem iného aj tým,\nže citujem: „... navrhovateľ (\n\n) nemohol predložiť dokument potvrdzujúci\n\nprávoplatnosť súdnych rozhodnutí, pre ktoré žiada vyhlásenie ich vykonateľnosti, pretože\nkonanie medzi účastníkom a navrhovateľom naďalej pokračuje...\nV konaní pred Krajským súdom v Katowiciach sp. zn. XIII GCo 1F3/13/IW i pred\nÚstavným súdom Slovenskej republiky sp. zn. Rvp 12131/2012 vystupuje ten istý účastník\n11\n\na to\nV konaní pred Krajským súdom v Katowiciach\ntvrdí, že predmetné rozhodnutia nemôžu byť v Poľskej republike\nvykonateľné, lebo nie sú v Slovenskej republike právoplatné a pokračuje vo veci konanie.\nSúčasne tvrdí, že podala dňa 10. 09. 2012 sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky,\nv ktorom konaní, v súlade s ustanovením §49 Zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov je základným predpokladom takéhoto konania existencia\nprávoplatného rozhodnutia.\nteda Ústavnému súdu\nSlovenskej republiky nemôže v tomto konaní, vedenom pod sp. zn. Rvp 1213/2012, právne\nrelevantne a vážne tvrdiť, že právoplatným rozhodnutím sa porušili jej základné práva\nalebo slobody, ak Krajskému súdu v Katowiciach v Poľskej republike v konaní pod sp. zn.\nXIII G Co 173/13/IW, tvrdí, že tieto rozhodnutia nie sú právoplatné.\nDôkazom, že sťažnosť\n\n, podaná\n\nna Ústavný súd Slovenskej republiky zrejme nie je lége artis, je aj podanie\nna Krajský súd v Bratislave, zo dňa 13. 05.\n2013, kde v konaní č. k. 17 Cb 103/2003 žiada o prerušenie konania a z tohto podania je\nzrejmé, že konanie sp. zn. 17 Cb 103/2003 nepovažuje za právoplatne skončené.».\nĎalším podaním doručeným ústavnému súdu 29. októbra 2014 obchodná spoločnosť\n, doplnila svoje oznámenie z 29. októbra 2014, v ktorom uvádza,\nže sťažovateľka «v konaní pred ústavným súdom tvrdí, že rozhodnutia, ktoré svojou\nsťažnosťou napáda, sú právoplatné a v konaní pred poľským súdom (SAD APELACIJNY\nW KATOWICACH, Sp. zn.: V A C z 746/14), súčasne tvrdí, že tie isté rozhodnutia nie\nsú a nemôžu byť právoplatné.\nToto naše oznámenie preukazujeme posledným podaním sťažovateľa, zo dňa\n17. 10. 2014, v ktorom pre SAD APELACIJNY W KATOWICACH Sp. zn.: V A C z\n746/14 tvrdí, citujem: „Navrhovateľ (jedná sa o\n12\n\n) nemôže získať doložku\n\nprávoplatnosti od súdu Slovenskej republiky, nakoľko rozsudky, na ktoré sa odvoláva,\nnie sú právoplatné...“. Opakujeme, že predmetom konania pred poľským súdom je okrem\niných aj to rozhodnutie, ktoré je predmetom podanej sťažnosti na ústavný súd.\nOpätovne upozorňujeme na skutočnosť, že sťažovateľ podľa nášho názoru vedome\na účelovo porušuje ustanovenie § 49 Zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z.\nNaša spoločnosť má právny záujem na výsledku tohto konania aj vzhľadom\nna súvislosť s konaním pred SAD APELACIJNY W KATOWICACH Sp. zn.: V A C z\n746/14, a preto žiadame ústavný súd, aby našu spoločnosť pribral do tohto konania v\nprocesnom postavení vedľajšieho účastníka.».\nÚstavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľky\nuviesť toto:\nBývalý predseda najvyššieho súdu\n\npodal proti sudcom\n\nIV. senátu ústavného súdu trestné oznámenia (proti Ladislavovi Oroszovi vo februári\na v auguste 2013, proti Ľudmile Gajdošíkovej a Jánovi Lubymu v auguste 2013),\nv nadväznosti na čo sudcovia IV. senátu ústavného súdu oznámili tieto skutočnosti v zmysle\n§ 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadali,\naby zabezpečila postup podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde, t. j. aby predložila\nich oznámenia\n\nobsahujúce\n\nskutočnosti,\n\nktoré\n\nby\n\nmohli\n\nzakladať\n\nich\n\nvylúčenie\n\nz prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľky, na rozhodnutie senátu ústavného súdu,\nktorý je o nich príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.\nO oznámeniach sudcov IV. senátu ústavného súdu rozhodoval I. senát ústavného súdu\nuznesením č. k. I. ÚS 367/2013­8 z 5. júna 2013 v období od februára 2013 do novembra\n2013 a rozhodol tak, že ich nevylúčil z rozhodovania v tejto veci. Vzhľadom na uvedené\nskutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci konať do času, kým o týchto\notázkach nerozhodol príslušný senát ústavného súdu.\n\n13\n\nSudcovi Jánovi Lubymu skončilo funkčné obdobie sudcu ústavného súdu\n4. júla 2014 a na konanie a rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa je v súčasnosti podľa\nrelevantného rozvrhu práce príslušný II. senát ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví\ntohto uznesenia.\nII.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nneustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nPodľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh\nide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť\nporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho\n\n14\n\nzjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti medzi označeným základným\nprávom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom\ndo takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú\nsúvislosť medzi namietaným konaním alebo iným zásahom orgánu štátu a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú\nneopodstatnenosť návrhu a tento odmietne (m. m. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,\nIII. ÚS 300/06).\nZ obsahu sťažnosti vyplýva, že základom argumentácie sťažovateľky o porušení ňou\noznačených práv je tvrdenie o\n­ zjavne arbitrárnej povahe rozsudku krajského súdu v spojení s uznesením\nnajvyššieho súdu ako odvolacieho súdu,\n­ neprimeranom zásahu ústavného súdu do ňou označených práv, a to nálezom\nč. k. II. ÚS 285/2010­43 z 15. novembra 2010 a nálezom č. k. III. ÚS 508/2011­52\nz 21. februára 2012,\n­ nedostatočnom odôvodnení namietaného uznesenia najvyššieho súdu ako\ndovolacieho súdu, keďže podľa jej názoru dovolací súd v ňom neodpovedal na jej základné\nargumenty týkajúce sa existencie vady podľa § 237 písm. e) OSP,\n­ porušení povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskej únie\n(ďalej aj „Súdny dvor“) v otázke výkladu čl. 22 bod 2 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001,\nktorého výklad bol rozhodujúci pre posúdenie prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. a)\nOSP.\nÚstavný súd v súvislosti s takto nastolenými námietkami sťažovateľky uvádza,\nže podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania\n(v tomto prípade sťažnosťou). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť\nna návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha (petit sťažnosti). Ústavný súd\nteda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,\na vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Text\nuvedený mimo\n\npetitu\n\npokladá\n\nza\n\nsúčasť\n15\n\nodôvodnenia\n\nsťažnosti,\n\nktorý\n\nnemôže\n\ndoplniť petit (I. ÚS 316/09, I. ÚS 98/2011, II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05,\nIV. ÚS 174/2011).\nV nadväznosti na uvedené považoval ústavný súd výhrady sťažovateľky\nproti rozsudku krajského súdu v spojení s napadnutým uznesením najvyššieho súdu\na postupom predchádzajúcim ich vydaniu a výhrady proti nálezu ústavného súdu č. k.\nII. ÚS 285/2010­43 z 15. novembra 2010 a nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 508/2011­52\nz 21. februára 2012 obsiahnuté len v texte sťažnosti (pričom v jej petite sa proti nim\nnedomáhala žiadnych nárokov) iba za súčasť odôvodnenia sťažnosti v zmysle § 20 ods. 1\nzákona o ústavnom súde. Navyše, sťažnosť proti rozhodnutiu ústavného súdu podať\nnemožno.\nÚstavný\n\nsúd\n\nsa\n\npreto\n\npri\n\npredbežnom\n\nprerokovaní\n\nsťažnosti\n\nsústredil\n\niba na posúdenie otázky, či možno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu\nza ústavne udržateľné a akceptovateľné v rozsahu námietok zodpovedajúcich sťažovateľkou\nformulovanému petitu.\n1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu\nÚstavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti,\nktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.\n1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\n\n16\n\nPodľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho\npráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.\nÚstavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa\nčl. 36 ods. 1 listiny osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1\ndohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv\nnemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. IV. ÚS 195/07).\nÚstavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že v súlade so svojou konštantnou\njudikatúrou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani\nmimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne\noprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri\nvýklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci, ani preskúmavať, či v konaní\npred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje\nna kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne\nmedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská\nrepublika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Do sféry\npôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie\nalebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého\nzákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09).\nV nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou\n17\n\nje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky\notázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú podstatný význam, prípadne\ndostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali\ndo všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,\npostačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka\nna spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03). Do obsahu základného práva podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním\nnavrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (m. m. I. ÚS 97/97), resp. toho, aby\nsúdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý\npredkladá účastník konania (m. m. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).\nNa základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu a v rozsahu\nsťažovateľkou nastolených námietok ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého\nuznesenia najvyššieho súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na nasledujúcu časť\nodôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu, ktorý v kontexte námietok sťažovateľky uviedol:\n„Predmetom rozsudku Súdneho dvora C 144/10 bol návrh na začatie\nprejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ podaný rozhodnutím Kammergericht\nBerlin (Nemecko) z 8. marca 2010...\nNávrh na začatie prejudiciálneho konania sa týkal výkladu článku 22 bod 2\na článku 27 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001...\nRozsudok Súdneho dvora C 144/2010 sa otázkou právomoci súdu zaoberá v bode 30,\n31, 33­36.\nBod 30 rozsudku C 144/10:\nK právomoci stanovenej v článku 22 nariadenia č. 44/2001 − teda právomoc súdov\nčlenského štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko, je všeobecným pravidlom. Iba ako výnimku\nz tohto pravidla upravuje toto nariadenie pravidlá osobitnej právomoci v taxatívne\n18\n\nvypočítaných prípadoch, v ktorých žalovaný môže alebo podľa okolností musí byť žalovaný\nna súde iného členského štátu. V rozsudku Súdneho dvora (druhá komora) z 13. júla 2006\nsp. zn. C­103/2005 (bod 22 konštatuje, že právomoc stanovená v článku 22 nariadenia\nč. 44/2001, teda právomoc súdov členského štátu, v ktorom má žalovaný svoje bydlisko,\nje všeobecnou zásadou a iba ako výnimku z tejto zásady upravuje toto nariadenie pravidlá\nosobitnej právomoci v taxatívne vypočítaných prípadoch, v ktorých žalovaný môže alebo\npodľa okolností musí byť žalovaný na súde iného členského štátu). Teda ani rozhodnutie\nSúdneho dvora C 103/2005 a ani rozhodnutie C 144/2010 jasne a zrozumiteľne\nnevymedzujú okruh taxatívne vypočítaných prípadov, v ktorých žalovaný môže alebo podľa\nokolností musí byť žalovaný na súde iného členského štátu.\nBod 31 rozsudku C 144/2010\nUvedený postup treba uplatniť v tomto kontexte, v ktorom sa kladie otázka\nuplatniteľnosti článku 22 bodu 2 nariadenia č. 44/2001.\nBod 33 rozsudku C 144/2010\nV tejto súvislosti je potrebné uviesť, že extenzívny výklad článku 22 bod 2 nariadenia\nč. 44/2001, podľa ktorého sa tento článok uplatní na každé konanie, ktorého predmetom\nje otázka platnosti rozhodnutia orgánov spoločnosti, by bol v rozpore jednak s jedným\nzo všeobecných účelov tohto nariadenia, ktorý je uvedený v jeho odôvodnení č. 11 a ktorý\nspočíva v zabezpečení vysokej predvídateľnosti pravidiel súdnej právomoci, a jednak\nso zásadou právnej istoty.\nAk by totiž všetky spory týkajúce sa rozhodnutia orgánov spoločnosti museli spadať\npod článok 22 bod 2 nariadenia č. 44/2001, znamenalo by to, že žaloby podané\nproti spoločnosti, bez ohľadu na to, či majú zmluvnú, deliktnú alebo inú povahu,\nby v skutočnosti skoro vždy patrili do právomoci súdov členského štátu, v ktorom má táto,\nspoločnosť sídlo. Stačilo by totiž, aby sa spoločnosť ešte predtým domáhala údajnej\nneplatnosti rozhodnutí svojich orgánov, ktoré viedli k uzatvoreniu zmluvy alebo\nk uskutočneniu údajne škodlivého právneho úkonu, s cieľom jednostranne stanoviť výlučnú\nprávomoc súdu, v ktorého obvode má sídlo, (bod 34 rozsudku C 144/2010).\nUvedený cieľ predvídateľnosti by nebol dosiahnutý, ak by sa uplatniteľnosť pravidla\nsúdnej právomoci založená na povahe sporu − v prípade, že nariadenie č. 44/2001\n19\n\nneobsahuje výslovné ustanovenie v tomto zmysle − mohla takto meniť v závislosti\nod existencie predbežnej otázky, ktorú môžu účastníci konania kedykoľvek položiť, pretože\nuvedená povaha mohla byť takto zmenená, (bod 35 rozsudku C 144/2010).\nJe potrebné takisto uviesť, že ďalším účelom pravidiel súdnej právomoci, ktoré\nvyplývajú z ustanovení čl. 22 nariadenia č. 44/2001, je priznať výlučnú právomoc súdom\nčlenského štátu v prípade osobitných okolností, keď − vzhľadom na predmetnú oblasť –\nsú tieto súdy v najlepšej pozícii na to, aby rozhodovali spory patriace do tejto oblasti\nz dôvodu existencie osobitne úzkeho vzťahu týchto sporov s uvedeným členským štátom,\n(bod 36 rozsudku C 144/2010).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky na základe vyššie uvedeného vyvodil, že súdna\nprávomoc stanovená v článku 22 nariadenia č. 44/2001 nie je jednoznačná, keďže Súdny\ndvor vo svojich rozhodnutiach nedefinuje resp. taxatívne nevypočítava výnimky z tohto\npravidla a podľa názoru dovolacieho súdu preto pri skúmaní súdnej právomoci v zmysle\nvyššie uvedených rozhodnutí Súdneho dvora treba vychádzať z reštriktívneho výkladu\ns prihliadnutím na predvídateľnosť pravidiel súdnej právomoci a zásad právnej istoty.\nZa týchto okolností preto dovolací súd mal zato, že nie je splnená podmienka\nprípustnosti dovolania, keďže vady konania, ktoré môžu založiť prípustnosť dovolania podľa\nust. § 237 písm. b), c), d), e), f), h) a g) neboli zistené, čo bolo konštatované aj v predošlých\nrozhodnutiach dovolacieho súdu. S prihliadnutím na rozhodnutia Súdneho dvora, dovolací\nsúd nezistil ani vadu konania podľa ust. § 237 písm. a) O. s. p., čím bola vylúčená\nprípustnosť dovolania aj podľa ust. § 237 písm. a) O. s. p.“ Z uvedených dôvodov preto\nnajvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky pre jeho neprípustnosť.\nK námietke sťažovateľky, podľa ktorej sa najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí\npodrobne nezaoberal otázkou ústavne konformného výkladu § 97 ods. 1 a § 98 OSP\na dopadom tohto výkladu na existenciu sťažovateľkou namietanej vady podľa § 237 písm. e)\nOSP, ústavný súd uvádza, že úlohou ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie\nje chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred každým pochybením všeobecných súdov,\nale len takým, ktoré dosahuje takú intenzitu, že svojimi účinkami vyvolá neprípustné\nobmedzenie, či dokonca popretie ústavou garantovaných práv, a ktoré je preto z ústavného\n20\n\nhľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 111/09). V danom\nprípade k takému pochybeniu zo strany najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu\nzjavne nedošlo.\nÚstavný súd ďalej poznamenáva, že v súlade so svojou judikatúrou posudzuje\nspravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti\ndochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné\npochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok\nbol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.\nÚstavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov\nverejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná\nsúvislosť medzi porušením ústavou garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť\nprocesu ako celku nemala podstatný dosah.\nV tejto súvislosti je potrebné uviesť, že vzhľadom na priebeh celého dovolacieho\nkonania a najmä na závery ústavného súdu vyslovené v jeho náleze sp. zn. II. ÚS 285/2010\nz 15. novembra 2010 dostala sťažovateľka na ňou nastolené otázky odpoveď, z ktorej\nzreteľne vyplýva, prečo nemohla byť so svojou argumentáciu v dovolacom konaní úspešná.\nZo záverov formulovaných ústavným súdom v náleze sp. zn. II. ÚS 285/2010\nz 15. novembra 2010 je zjavné, že ňou použitý a najvyšším súdom v uznesení sp. zn.\n1 Obdo V 18/2009 pôvodne uplatnený výklad dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho\nporiadku nebol ústavne konformný. Z uvedeného je v okolnostiach daného prípadu zrejmé,\nprečo argumentácia sťažovateľky vo vzťahu k ňou tvrdenej existencii vady podľa § 237\npísm. e) OSP nemohla zakladať prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. e) OSP.\nV konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd vzhľadom na už uvedené\npovažuje právne názory vyjadrené v napadnutom uznesení najvyššieho súdu týkajúce\nsa posudzovania dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. a) OSP v spojitosti\ns výkladom čl. 22 bodu 2 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z ústavného hľadiska\nza akceptovateľné a udržateľné, keďže sú primeraným spôsobom odôvodnené, pričom\n21\n\nich nemožno považovať za arbitrárne. Ústavný súd v okolnostiach danej veci považuje\naj spôsob odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorom sa jednoznačne\npriklonil k reštriktívnemu výkladu čl. 22 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001, z ústavného\nhľadiska za akceptovateľný. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí podľa názoru ústavného\nsúdu dostatočne reagoval na dovolacie námietky sťažovateľky, ktorými odôvodňovala\nprípustnosť dovolania podľa § 237 OSP, a preto ústavný súd považuje túto časť sťažnosti\nsťažovateľky za zjavne neopodstatnenú.\nV ďalšej časti ústavný súd považuje za potrebné vyjadriť sa k námietke sťažovateľky\ntýkajúcej povinnosti najvyššieho súdu postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP obrátiť sa\ns prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor. Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na to, že\nza splnenia podmienok predpokladaných v čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie\nje povinnosťou súdu rozhodujúceho vo veci ako súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je\nprípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, obrátiť sa s predbežnou otázkou\no výklade aktov sekundárneho práva Európskej únie na Súdny dvor.\nÚstavný súd najprv zaujal stanovisko k argumentácii sťažovateľky, podľa ktorej túto\npovinnosť najvyššieho súdu primárne odvodzuje z jeho pochybností o výklade čl. 22\nnariadenia Rady (ES) č. 44/2001. Ústavný súd sa s touto argumentáciou sťažovateľky\nnestotožňuje. Najvyšší súd pripustil v napadnutom uznesení síce nejednoznačnosť úpravy\nsúdnej právomoci v čl. 22 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001, avšak, vychádzajúc z judikatúry\nSúdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vzťahujúcej sa na toto ustanovenie\na v súlade s ňou, sa jednoznačne priklonil k jeho reštriktívnemu výkladu, uprednostniac\n„predvídateľnosť pravidiel súdnej právomoci a zásady právnej istoty“, a tento svoj právny\nnázor v odôvodnení napadnutého uznesenia jednoznačne vyjadril. Ústavný súd považuje\nvýklad najvyššieho súdu nielen za logický (akceptujúc dôvody priklonenia sa\nk reštriktívnemu výkladu označeného ustanovenia ), ale aj za ústavne udržateľný, a preto\ntúto časť sťažnosti považuje za zjavne neopodstatnenú.\n\n22\n\nV súvislosti s námietkou sťažovateľky o povinnosti najvyššieho súdu obrátiť\nsa v danej veci s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP\nza splnenia podmienok predpokladaných v čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie\nústavný súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej „Súdny dvor má\nprávomoc vykladať právo Únie, len pokiaľ ide o jeho uplatňovanie v členskom štáte odo\ndňa pristúpenia tohto štátu k Únii (pozri rozsudky z 10. januára 2006, Ynos, C­302/04, Zb.\ns. 1­371, bod 36; zo 14. júna 2007, Telefónica 02 Czech Republic, C­64/06, Zb. s. I­4887,\nbody 22 a 23; z 15. apríla 2010, CIBA, C­96/08, Zb. s. 1­2911, bod 14, ako aj uznesenie\nz 11. mája 2011, Semerdžiev, C­32/10, bod 25)“ (uznesenie Súdneho dvora vo veci\nC­433/11 z 8. 11. 2012).V relevantnom čase začatia súdneho konania (pred 1. májom 2004)\nSlovenská republika nebola ešte členom Európskej únie, a preto túto časť sťažnosti\nsťažovateľky odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde.\n2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu\nÚstavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti,\nktorou sťažovateľka namieta porušenie práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13\ndohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.\nPodľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli\nporušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,\naj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení uvedených povinností.\nSťažovateľka v petite svojej sťažnosti taktiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol,\nže napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo aj k porušeniu jej práva podľa čl. 13\ndohovoru. Podľa názoru ústavného súdu nemá táto časť petitu oporu v argumentoch\n\n23\n\na tvrdeniach, ktoré by preukázali opodstatnenosť tvrdenia sťažovateľky o porušení jej práva\npodľa čl. 13 ods. 1 dohovoru.\nSkutočnosť, že najvyšší súd v napadnutom uznesení zaujal právny názor odlišný\nod očakávania sťažovateľky, ešte sama osebe nemôže znamenať porušenie práva na účinný\nprostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru (m. m. III. ÚS 524/2011).\nV nadväznosti na uvedené ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu\nÚstavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti,\nktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu.\nPodľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala\nbez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.\nSťažovateľka v petite svojej sťažnosti taktiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol,\nže napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo aj k porušeniu jej základného práva\npodľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd je však nútený konštatovať, že sťažovateľka v časti\nnamietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu svoju sťažnosť bližšie neodôvodnila.\nPodľa ústavného súdu nemá táto časť petitu oporu v argumentoch a tvrdeniach\nuvádzaných v sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, ktoré\n\n24\n\nsú výlučne zamerané na preukázanie namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6\nods. 1 dohovoru. Vzhľadom na to, ako aj so zreteľom na právne zastúpenie sťažovateľky\nkvalifikovaným právnym zástupcom, ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol\npre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (m. m. IV. ÚS 72/2012) podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde.\nKeďže ústavný súd sťažnosť z už uvedených dôvodov odmietol, rozhodovanie\no ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci, ako aj o návrhu žalovanej\nna jej vstup do konania v procesnom postavení vedľajšieho účastníka stratilo opodstatnenie,\npreto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. decembra 2014\n\n25", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "zmluva-licenčná zmluva", "občianske súdne konanie", "náhrada škody (ujma)", "zisk-ušlý", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:17c63df7-02ab-4af5-92e7-53733e0cb6f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 367/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 367/2013 z 5. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-05", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:17c63df7-02ab-4af5-92e7-53733e0cb6f1"}, {"guid": "ussr:8c1f51ba-308d-4d99-a1af-12dc851d92d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 508/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 508/2011 z 21. 2. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-02-21", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8c1f51ba-308d-4d99-a1af-12dc851d92d1"}, {"guid": "ussr:e3d4fd65-3b41-467c-8347-85089115e224", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 72/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 72/2012 z 9. 2. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-02-09", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e3d4fd65-3b41-467c-8347-85089115e224"}, {"guid": "ussr:76f07d6b-b2e6-4f02-ab46-bc8fab8541cc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 524/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 524/2011 z 22. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-22", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:76f07d6b-b2e6-4f02-ab46-bc8fab8541cc"}, {"guid": "ussr:2db3c67b-b3a1-4dbf-be60-f5019b1f1e84", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 174/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 174/2011 z 12. 5. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-05-12", "citacie_n": 117, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2db3c67b-b3a1-4dbf-be60-f5019b1f1e84"}, {"guid": "ussr:a6f098f7-0333-4f6c-9dc4-451dca4aecb5", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 98/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 98/2011 z 16. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-16", "citacie_n": 87, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a6f098f7-0333-4f6c-9dc4-451dca4aecb5"}, {"guid": "ussr:508c90bb-c54d-4cc1-a692-a867a83764ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 285/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 285/2010 z 15. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-15", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:508c90bb-c54d-4cc1-a692-a867a83764ee"}, {"guid": "ussr:233a8155-ce6d-4530-ac1f-7a3cd8c60675", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 316/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 316/09 z 21. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-21", "citacie_n": 119, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:233a8155-ce6d-4530-ac1f-7a3cd8c60675"}, {"guid": "ussr:1c537432-1f28-49d0-bfda-7014bd537a3b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/09 z 30. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-30", "citacie_n": 153, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c537432-1f28-49d0-bfda-7014bd537a3b"}, {"guid": "ussr:76fe0655-6306-49fd-9b9d-58a45d0e4331", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 154/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 154/09 z 15. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-15", "citacie_n": 114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:76fe0655-6306-49fd-9b9d-58a45d0e4331"}, {"guid": "ussr:d2ea1106-8055-472d-bb1e-b966e7393b8d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 111/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 111/09 z 2. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-02", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d2ea1106-8055-472d-bb1e-b966e7393b8d"}, {"guid": "ussr:214f4b83-6a9d-4b46-bce8-0904134bb4dc", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 103/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 103/08 z 6. 3. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-03-06", "citacie_n": 113, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:214f4b83-6a9d-4b46-bce8-0904134bb4dc"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 307/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 307/06 z 20. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-20", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:af9b1cc2-37bc-4303-ba77-75848d859977", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 235/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 235/05 z 24. 8. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-08-24", "citacie_n": 223, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af9b1cc2-37bc-4303-ba77-75848d859977"}, {"guid": "ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 340/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 340/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 759, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}], "citovane_v": []}